VAMPIRE THE MASQUERADE:
Charakteristika:
Moren je muž, na ktorého sa každá bytosť musí pozrieť aspoň dvakrát aby plne pochopila, čo je zač. Pretože u neho prvý pohľad a dojem takmer vždy klamal. Nikto by predsa na mladík s kučeravými vlasmi nepovedal, že je veteránom dvoch svetových vojen. Moren je proste muž protikladov, ktorého doménou je usporiadaný chaos. Každý kto ho pozná viac ako desať minút by s istotou povedal, že v jeho debni sa všetky kolieska otáčajú presne naopak a má tam niečo dosť hrknuté. Trpí psychózami, halucináciami, OCD a malkavianska kliatba jeho diagnózy iba poznateľne zhoršuje. Niežeby to Morena niekedy trápilo, práveže si to celkom užíva a názory ostatných ľudí promptne a takticky ignoruje. Len málokedy ho vôbec naozaj zaujímajú pocity druhých, ako keby v jeho hlave chýbala empatia.
Na dennej bázi však Morena všetci poznajú ako usmievavého človeka, i keď nad poznámkou o úsmeve by sa dalo len polemizovať. To, čo sa na jeho tvári väčšinu času vyskytuje je naozaj úsmev, ale väčšina bytostí hovorí o mraze, ktorý im prejde chrbticou, keď sa uvidia Morena usmievať. Pretože v jeho tvári sa len málokedy zračí milosť, skôr len neskrývané pobavenie alebo vlastná agenda, o ktorej sa veľmi nezmieňuje. Kedysi dávno, keď bol ešte človekom počas vojny, mal silnú potrebu prežiť. Premenou na ghoula a potom a upíra sa ako keby jeho pud sebazáchovy znova vytratil. Moren dokáže byť extrémne nevyspytateľný a nevypočítateľný a to je pravdepodobne hlavná vec, kvôli ktorej sa s ním boja byť v miestnosti osamote. Jeho myslenie je síce chaotické, ale nejak sa v tom všetkom chaose v jeho mozgu dokáže vytvoriť malá cestička, ktorou prechádzajú naplánované kroky, pri ktorých idú jeho spoločníci vyskočiť z kože.
Je síce pravda, že sa Moren naozaj väčšinu času usmieva. Neznamená to však, že sa majú obávať, ak sa náhodou prestane. Aj to pridáva k jeho faktoru nepredvídateľnosti. Jeho úsmev môže často miznúť za absolútne banálnych situácií – možnože v ten deň práve vstal z rakvy ľavou nohou aj keď chcel vstať pravou. Možno mu práve vtedy niekto zatienil výhľad alebo pohol pohárom s jeho krvou o pár centimetrov ďalej a tak mu zruinoval celý deň. Možno si práve chcel niečo vychutnať na 15 glgov ale namiesto toho to vypil za 14. Kľudne mohol byť namosúrený aj z toho, že práve dnes nemal prístup krvi s kofeínom, či skúšal pumpkin spice latte v kaviarni na rohu a znova sa z toho zgrcal pod obraz boží tak isto ako tisíci päťdesiaty štvrtý krát predtým. Áno, niekedy má proste chuť spraviť naozaj nemožnú vec ako keby dúfal, že to tentoraz bude nejak inak.
Pretože Moren absolútne neznáša nudu a rutinu. Celý jeho život je ovládaný rituálmi, ale aby kvôli tomu bol celý jeho deň a život rovnaký, bolo extrémne nemysliteľné. Mal rád zmeny, drámy, intrigy, proste niečo, pri čom si môže otvoriť fľašu s najlepšou krvou a sledovať to. Alebo sa pridať. Ktovie? Práve kvôli tejto náture si nikdy nehľadal jedného ghoula, z ktorého by pil krv neustále. Má rád dobrodružstvo, ten absolútny thrill z toho, akú krv si dnes vychutná. Mal však svoje isté preferencie. Ak mal práve chuť na kávu, alkohol, indické... Vedel si vždy nájsť svoj zákusok pomerne prešibane, rýchlo a bez stôp. Bolo by naozaj neslušné si myslieť, že kvôli jeho psychike to má v hlave úplne vymyté. Keby mal, nedotiahol by to na primogena. Za jeho očami, ktoré veľmi často odrážajú iba čisté šialenstvo sa takmer vždy leskne istá forma inteligencie a prefíkanosti. Už počas vojny dokázal využiť svoje talenty na to, aby ťahal za nitky bez akýchkoľvek sympatií, strachu či viny za to, čo robí. Jeho chápanie vzťahov bolo na mierne inej úrovni. Včetne čítania situácie v miestnosti. Bolo vždy veľmi fascinujúce vidieť, ako je čím ďalej tým viac nadšený, vždy keď sa niečo kolosálne poserie. Ma rád dobrodružstvá, challenge ale paradoxne nikdy nie na úkor svojho klanu. Jeho klan bol ako jeho batalión – niekedy boli síce obete nutné ale čo bolo jeho, to si vždy strážil ako oko v hlave aj keby mal stúpať po mŕtvolách. Klan Malkavianov si postom primogena privlastnil a jediného, koho rešpektoval ohľadom jeho klanu bol iba Prince – Kassandra Mercer.
Obidvaja boli Malkaviani a tak sa medzi nimi vytvorilo tiché porozumenie. Ona podporovala jeho halucinácie mŕtvych vojakov a on zase jej fascináciu neživými predmetmi. Mohlo sa niekedy stať, ako práve títo dvaja Malkaviani stoja na ulici a rozprávajú sa s kameňom, či on jej deleguje poznámky a vtípky od jeho mŕtvych kamošov. Halucinácie jeho vojakov boli pre neho vždy jeho alfa omegou – podávali mu správy, predzvesti, upozornenia, vždy stáli po jeho boku aj keď ich nikto nevidel a nepočul. Často sa stávalo, že počas serióznej debaty primogen councilu vyprskol do smiechu a ospravedlnil sa, že mu jeho kamarát Thomas povedal niečo vtipné. Thomas je však vojak, ktorý umrel v bitke o Somme v roku 1916. Všeobecne jeho vzťah k ostatných primogenom je veľmi ležérny a väčšinu z nich považuje za dedkov a babičky. Veľmi rád im však poskytuje svoje nevypýtané názory a taktiež sa nebojí si do niekoho pichnúť, pretože si z nich robí srandu. Zatiaľ však je dostatočne duchaplný a všímavý aby vedel, ako ďaleko môže ostatných primogenov pichnúť bez toho, aby prišiel o hlavu.
Ak sa však práve nemotá okolo upätých primogenov a ostatných upírov, ktorým je ako osina v prdeli, často trávi svoj čas medzi smrteľníkmi. Prídu mu neskutočne fascinujúci s ich pomíjavým vekom, obrovským strachom a všetkými ľudskými pocitmi, ktoré stratil keď vstúpil prvýkrát do zákopov na fronte. Rád ich sleduje, zoznamuje sa s nimi, komunikuje a obdivuje tých, ktorí zostanú aj po tom, čo nahliadnu na jeho šialenú náturu. Robí si mentálne poznámky do cobwebu a zapracováva si rozličné informácie do siete, ako keby si ich mohol kedykoľvek vytiahnuť. So svojimi malkavianskymi disciplínami sa veľmi jednoducho dokáže dostať do mysle druhých, čo často potiahne až na úplný okraj pohára a sám sa tak paralyzuje. Miluje staré jazzové kluby namiesto undergroundových disco párty, nie kvôli tomu, že sa mu tam nepáči, ale jeho zmysly dokážu byť po takom zážitku doslovne až fried. Všetky tie hlasy, citlivosť na network, OCD a halucinácie mu prepínajú poistky. Avšak vždy sa zdá, že sa dokáže intenzívne prispôsobiť prostrediu, v ktorom sa práve ocitá. Či už v časovom priestore alebo v kultúrnom prostredí, pretože je to zase niečo nové, čo môže spiknúť jeho záujem a zmysly. Jeho prirodzená apatia a takmer žiadna empatia by z neho v druhom prípade robili extrémne nudného človeka, čomu chce za každých okolností zabrániť.
Historie:
Moren sa narodil jedného umrznutého, zasneženého rána do pomerne zámožnej rodiny na britských ostrovoch. Už od útleho veku sa však zdalo, že s Morenom nebude všetko v poriadku. Často hovoril o veciach, ktoré ostatní nevideli. Mal šialené nápady. Žiaden pud sebazáchovy. Vlastné podivnú rituály. Čo však všetkých najviac znepokojoval bolo to, ako sa s tým chlapec vyrovnával. Deti a dospelí sa ho mimovoľne začali báť. Bolo to však stále malé dieťa a následne dospievajúci chlapec, pre ktorého nemali žiadnu zrozumiteľnú pomoc – okrem tvrdých úderov. Jeho rodina bola príliš vážená na to, aby divné správanie ich syna riešili inak, ako doma za zatvorenými dverami. A otcov jediný liek bola tvrdá bitka – stál si za tým, že bolesť vylieči jeho hystériu. Nebolo však ani jemu všetko jedno, keď okrem plaču začul svojho syna sa smiať. Namiesto prosieb iba ďalší smiech, keď na Morena dopadali ďalšie a ďalšie údery, ktoré na jeho tele ponechávali viditeľné znaky.
Ako však Moren rástol uvedomoval si, že jeho správanie je pre ostatných ľudí neprirodzené a desivé. Preto sa snažil svojich rodičov presvedčiť, že otcove bitky boli účinným liekom a on by sa rád prinavrátil do spoločnosti medzi ostatných. Pretože byť sám v sídle, kde sa nemohol poriadne stretnúť ani so svojimi súrodencami, bola pre neho strašná nuda. Jeho rodičia mu to však ani raz nezožrali. Príliš dobre poznali, aký Moren naozaj je. Tušili totiž, že ak mu to dovolia, nadobro stratia svoju dobrú povesť. So stúpajúcim konfliktom medzi Dohodou a Veľmocami ho prinútili sa prihlásiť do armády. Bol to pre nich spôsob, ako sa jeho syna zbaviť. Moren to považoval ako za ultimátnu zradu. A Moren odpúšťal len ťažko, ak vôbec niekedy.
Prvé týždne v armáde, ešte predtým ako sa dostal do zákopov, pre neho boli pomerne... jednoduché. Dokázal svoje správanie držať na uzde a bol dosť inteligentný na to, aby si dokázal ostatných obmotať okolo prstu. Bol totižto odhodlaný vyliezť z tejto posranej vojny nažive, aj keby mal stúpať po mŕtvolách. Prečo? Pretože chcel. A pretože bol naštvaný a zradený. Jeho niekdajšia agresia sa pretavila do chladného kalkulovania a mrazivého prístupu. Vyhľadával si ľudí, ktorých by mohol využiť. A ktorí pre neho boli aspoň krapet zaujímavý. Netrvalo mu dlho, kým sa priestoru prispôsobil a dokázal ťahať za vlastné nitky, ktoré si sám uštrikoval.
Po prvý raz, čo sa naozaj stretol so smrťou nebolo na fronte, ale priamo v bunkri. Pred jeho posteľou. Nikdy si nechcel spomedzi vojakov hľadať kvázi priateľov, ale obeseného človeka pred ním mal docela rád. Možno až vtedy si naplno uvedomil, že v tejto vojne sa bude umierať. Jeho reakcia určite nebola taká, ako by sa všetci domnievali. Nedalo by sa povedať, že by mal Moren na nejakú situáciu tú správnu reakciu. Vtedy si tak nejak v hlave zaumienil, že chlapi v jeho okolí nebudú umierať nadarmo.
Jeho čistá cieľavedomosť, odolnosť a apatia ho v zákopoch a na fronte zachraňovala pred úplným vyhorením, strachom a shell shockom. Jeho prístup k vojne, drsnosti prostredia, zúfalstva a vyhorenia ho veľmi rýchlo vytiahli až na veliteľa čaty. V zákopoch bol nemilosrdný, v ruke so zbraňou bol účinný a ani každodenné padanie tiel ho spočiatku nevyrušilo, ako keby v jeho hlave absentovala panika. Mnohí v ňom videli sadistu a sociopata, na druhú stranu ho jeho najbližší spoločníci videli, ako sa zhovára so svojimi mŕtvymi spolubojovníkmi. Pretože Moren ich videl. Videl ich v kútoch, ako sa k nemu prihovárajú, dávajú mu rady a dokonca mu hovoria zlé vtipy. Sám dokázal v takejto neviditeľnej spoločnosti sedieť aj niekoľko hodín a viesť veľmi významnú debatu. Čím dlhšie totiž bol na fronte, tým častejšie sa u neho začali znova vynárať jeho psychické problémy, ktoré si niesol od detstva. Tentoraz sa však iba zmenili. Halucinácie kamarátov sa zmenili na mŕtvych vojakov, počítanie dlaždíc a puklín v strope na počet vystrelených nábojov a padnutých nepriateľov. Počet výdychov a nádychov medzi vystreleniami. Svoje nenadobudnuté kvóty si vybíjal na svojich podriadených, nútil ich byť perfektnými. Zásoby, podiely, uniformy – v jeho dosahu malo všetko nejaký rád, ale hlboko v jeho vnútri vládol usporiadaný chaos a chladná logika.
Písal sa rok 1915, kedy ho oslovil jeden veľmi zaujímavý človek. Tak veľmi zaujímavý, že na neho nedokázal zabudnúť. V rutine strieľania, skrývania a presúvania nutne túžil po zábave, ktorá mu nakopne jeho chorú myseľ. Alebo skôr ukľudní? Na prvý pohľad vyzeral ako niekto, kto na front nezapadá a nezapadal ani Morenovi do prostredia. Sir Vance, tak sa mu predstavil. A odvtedy sa dá povedať, že padal do veľkej čiernej jamy.
Sir Vance v ňom videl potenciál a on mu ho dal. Spravil z neho vlastného ghoula, chodiacu krvnú banku. Na oplátku od neho dostával jeho vitae, ktoré ho spravilo silnejším, rýchlejším a čo bolo najzaujímavejšie – jeho zmysly a myseľ boli ako na drogách. Jeho psychózy, halucinácie a OCD sa zdalo byť úplne na ihlách, ale zároveň mal pocit, ako keby mu dávali nadprirodzené schopnosti. S veľmi obmedzeným prístupom do malkavianskeho cobwebu ako keby dokázal predvídať všetko omnoho jasnejšie. Prvá svetová vojna bola brutálna a najvyššie postavení kapitáni a dôstojníci padali ako hnilé hrušky a on sa tak ako mladý muž šplhal po priečkach hodností. Už nebol pre pána Vancea iba chodiaca krvná banka ale dokonalé a elegantné monštrum v dôstojníckej uniforme. Moren svojou hodnosťou a vplyvom dokázal ťahať za mnoho nitiek, bez toho aby ho upodozrievali. Pod vplyvom Malkavianskej vitae si uvedomil, že dokázal byť prehnane citlivý na šumy v networku, kvôli svojmu OCD videl veci, ktoré by väčšina ghoulov, či upírov prehliadla, čo prišlo Vancemu extrémne zaujímavé.
Preto sa po skončení prvej svetovej vojny ani neobhliadol za svojim domovom, keď odišiel preč spolu s upírom. Berlín, Paríž, Viedeň, Švajčiarsko. Takmer vždy bol so svojím Pánom niekde v pohybe a tým viac sa začleňoval do intríg, drám, politiky a života upírov. Až do pádu Weimarskej republiky a začiatku druhej svetovej vojny, čo pozoroval všetko s fascinujúcim údivom, ako keby bol za tie roky už dávno odstrihnutý od reality. Tak si tie dva choré mozgy povedali, že sa vrátia naspäť do chaosu vojny ako vojaci pod inými menami.
Moren z prvej svetovej a Moren druhej svetovej vojny už nebol ten istý človek. Moren druhej svetovej vojny bol ešte viac necitlivý, posadnutý, nevyspytateľný vír chaosu a pod jeho rukami umieralo množstvo vojakov. Druhá svetová vojna však bola v jeho živote míľnikom, ktorý ho úplne zmenil. Pri masívnom bombardovaní v uliciach mesta prišiel o život Vance a s ním prišiel o rozum aj Moren, ktorý zošalel zo straty Vitae, pričom postrieľal a zranil viacerých svojich spolubojovníkov.
Namiesto väzby ho však čakalo sanatórium Burghof v Nemecku, kde pomaly ale isto prepadal takmer 30 ročným zmenám na jeho tele, ktoré boli pozastavené prijímaním upírskej Vitae. Strácal svoju silu a prepadával sa do vlastných bludov, ozvien a neporovnateľne horšiemu OCD, tápajúc po posledných zbytkoch networku, ktoré mu po smrti Vancea zostali. Po pár mesiacoch ho však v takom zúboženom stave po brutálnych experimentoch našiel jeho Sire – z momentu jeho premeny si pamätal úboho veľmi málo. Upír, jeho Sire, tušil, že ho Vance za tých 30 rokov kŕmil informáciami, ktoré si so sebou chcel zobrať do hrobu, no zostal po ňom iba umierajúci ghoul.
Prvé dni po Objatí boli pre samotného Morena záhadou. Jeho zmysly, ktoré sa zaostrili pod ťažobou novovzniknutej malkavianskej kliatby boli drsne tlmené experimentami, ktoré sa na psychiatrických pacientoch v tých rokoch robili. Lieky, elektrošoky, ľadové kúpele a všetci doktori boli totálne fascinovaní jeho upírskym telom. Z jeho medicinálne inklinovaného šoku a istého „torporu“ ho prebudil veľmi odhodlaný šum v networku, ktorý ho volal k sebe. Prebudil sa neskutočne hladný a s Beštiou, ktorá mu dýchala na krk. Jediné, čo ho udržiavalo pri rozume bol ten nástojčivý šum, šepot a neodbytný hlas, ktorý sa preháňal jeho lebkou.
To, čo mu naozaj dopomohlo k úteku bol fakt, že pár mŕtvych či nezvestných pacientov sanatória v povojnovom chaose nikto nehľadal a oddýchli si, keď mali o hlavy menej, i keď to nikto nepriznal. Postupne naberal sily, aby mohol siahnuť hlbšie do svojich novonadobudnutých, tentoraz naozajstných, malkavianských schopností. Bola to zo začiatku síce bieda, ale dokázal vniknúť do mysle doktora a opustiť šialenstvo sanatória Burghof po takmer roku, ktoré strávil v jeho pazúroch. Len aby sa jeho nové telo a druhý dych mohol znova poriadne vyriadiť na slobode. A jeho prvé kroky viedli priamo k jeho Sire, ktorý očakával odpovede, ktoré mu vložil do mysle Vance. Odpovede, ktoré Moren bohužiaľ nepoznal. To bolo poslednýkrát, kedy svojho Sire videl. Nedalo by sa povedať, že mu za ním bolo smutno. Ale ocitol sa úplne sám a každým ďalším dňom mu na krk dýchala Beštia, ktorú potreboval nakŕmiť. Jeho dlhý život sa odvtedy skladal z neustáleho cestovania, stretávania nových ľudí, malkavianov, mentorov a každý jeden z nich ho formoval v to, čo je dnes. Prešiel si mnohými konfliktmi, nezhodami a typickým začleňovaním do upírskej komunity, až kým neprekročil veľkú mláku a neocitol sa priamo v Spojených štátoch. So svojím citlivým napojením na network a svojim auspex bol pre sherifa dlhými rokmi nenahraditeľným houndom. Šplhal sa však vyššie po rebríčku, zháňal si konexie, preplietal nitky a dobre sa rozhodoval, komu veriť a komu nie. Takým spôsobom narazil aj na starú upírku, ktorej múdrosť siahala až pred hranice Konštantínopolu a pravdepodobne je aj ona jednou z dôvodov, prečo práve teraz sedí na kresle ako primogen Malkavianov.
Aktualizováno:
6. 9. 26
Status:
Moren Alistair
Minyard
Malkavian
XI.
Generace
Známé vazby a kontakty:
-
Poriadok je len nuda, v ktorej chýba dobrý vtip.
Aspekty:
The Joker
Mrazivý úsmev a bezohľadná inteligencia
Bezhraničná dôvera k mŕtvym
Usporiadaný chaos a rituály
Čo je moje, toho sa nedotýkaj
